Počas monitoringu slovenského informačného priestoru tím Inštitútu identifikoval publikáciu na blogu Pravda.sk s údajne zaznamenaným rozhovorom medzi ministrom zahraničných vecí SR Jurajom Blanárom a ruským veľvyslancom. Autenticitu dokumentu nie je možné potvrdiť, jeho formátovanie však zodpovedá typickým materiálom Ministerstva zahraničných vecí RF. Samotný obsah zároveň nepôsobí náhodne: zrušenie obmedzení na kultúrnu spoluprácu s RF sprevádzali vyhlásenia ruskej strany o možnom návrate „Ruského domu“ a oficiálne kontakty zahŕňali rokovania o energetike, medzištátnej spolupráci a kultúrnej agende. V súhrne to poukazuje na konzistentnú líniu postupnej normalizácie slovensko-ruských vzťahov.

Akékoľvek kontakty s veľvyslancom RF za súčasných podmienok nemožno považovať za neutrálne diplomatické gesto. Po plnohodnotnej invázii Ruska, systematickom porušovaní Charty OSN a medzinárodného humanitárneho práva, ako aj po dlhoročnej kampani dezinformácií a politického vplyvu v Európe, takéto kontakty neznamenajú „pragmatizmus“, ale normalizáciu štátu-agresora a tolerovanie jeho posolstiev. Mimoriadne výpovedné je, že zo zaslaného záznamu rozhovoru z 10. marca 2026 medzi veľvyslancom RF na Slovensku S. Andrejevom a ministrom zahraničných a európskych vecí Slovenska Jurajom Blanárom vyplýva: práve slovenský minister z vlastnej iniciatívy začal rozhovor témou vojny proti Ukrajine. EÚ pritom jednoznačne vychádza z toho, že konanie Ruska naďalej porušuje základné normy medzinárodného práva, najmä zákaz použitia sily zakotvený v článku 2 ods. 4 Charty OSN.

Keď si predstavitelia politického alebo kultúrneho prostredia v členskom štáte EÚ a NATO dovoľujú podobné kontakty s predstaviteľmi ruského režimu, fakticky tým prezentujú medzinárodné právo ako niečo nepovinné, situačné a odložiteľné „v záujme rozhovoru“. A práve to je najnebezpečnejší signál. Už totiž nejde iba o diplomatickú etiketu, ale o podrývanie samotnej idey právneho medzinárodného poriadku. Na tomto základe rastie presvedčenie, že vojnové zločiny, okupácia, deportácie, jadrové vydieranie a informačné operácie nepredstavujú prekážku pre „business as usual“. Zo záznamu rozhovoru vyplýva ešte znepokojujúcejšia vec: Blanár nielen vypočul ruskú pozíciu, ale podľa záznamu „ubezpečil, že vláda Roberta Fica rozumie dôvodom, ktoré podnietili Rusko začať špeciálnu vojenskú operáciu vo februári 2022“. Takáto formulácia nenecháva priestor na nijaké „neutrálne“ interpretácie, ale predstavuje jasné prijatie ruskej imperialistickej pozície a priame ospravedlňovanie agresívnej vojny.

Osobitnú hrozbu predstavuje aj činnosť štruktúr typu „Rossotrudničestvo“, o ktorej sa v rozhovore hovorilo a ktorú už dávno nemožno vnímať ako bežný kultúrny nástroj. Európsky parlament priamo označoval kancelárie Russkiy Dom / Russian House, financované sankcionovanou ruskou federálnou agentúrou Rossotrudničestvo, za centrá, ktorých klamlivé projekty šíria dezinformácie, propagandu a agendu Kremľa medzi občianskou spoločnosťou EÚ. Analytici EUvsDisinfo takisto definujú „Rossotrudničestvo“ ako súčasť štátom kontrolovaného ekosystému, ktorého cieľom je formovať informačné prostredie pre zahraničnopolitické ciele Moskvy a pracovať s ruskojazyčnými komunitami v zahraničí. V tomto kontexte je mimoriadne výpovedné, že v tom istom rozhovore sa osobitne otvorila otázka právneho statusu Ruského centra vedy a kultúry v Bratislave a minister podľa záznamu uviedol, že túto vec dostali na starosť pracovníci profilových odborov MZVaEZ SR, pričom zároveň súhlasil so zriadením pracovnej skupiny za účasti predstaviteľov ministerstva a veľvyslanectva RF.

Práve preto „Rossotrudničestvo“ nie je „kultúrnou diplomaciou“ v obvyklom zmysle slova. Je to nástroj prenikania, získavania lojality, legitimizácie kremeľských naratívov a vytvárania sociálneho predmostia pre vplyv, najmä prostredníctvom práce s ruskojazyčnými komunitami a sieťami „krajanov“. V Európe Russian House pokračujú v činnosti aj po uvalení sankcií na materskú štruktúru; novinárske vyšetrovania ich opisujú ako centrá kremeľskej soft power, ktoré často existujú v sivej právnej zóne, majú úzke väzby na veľvyslanectvá RF a v niektorých krajinách sa stali predmetom vyšetrovaní pre podozrenia, že slúžia ako krytie spravodajskej činnosti. V tom spočíva samotný problém: tam, kde niektorí vidia „kultúrnu výmenu“, bezpečnostné služby čoraz častejšie vidia kanál vplyvu, manipulácie a potenciálneho zberu informácií. Zo zaslaného dokumentu je zrejmé, že nejde o abstraktný dialóg, ale o praktické napomáhanie pri riešení statusu RCVK, obnovení jeho fungovania a synchronizácii tejto otázky s medzištátnou agendou.

Preto kontakty so zástupcom štátu, ktorý samotná Aliancia a európske inštitúcie považujú za zdroj systémovej hrozby, poškodzujú nielen informačnú bezpečnosť. Spôsobujú, že sa spochybňuje bezpečnosť ako taká. Správa Sauliho Niinistöho pre Európsku komisiu priamo zdôrazňuje, že nepriateľské spravodajské služby využívajú rozdiely v kontrašpionážnej praxi medzi členskými štátmi a že EÚ im musí sťažovať pôsobenie na svojom území. V takomto kontexte akákoľvek „neformálnosť“ alebo politická zhovievavosť voči predstaviteľom RF nie je drobnou epizódou, ale systémovou zraniteľnosťou, ktorú Moskva tradične využíva. Z obsahu rozhovoru vyplýva, že Blanár tiež označil protiruské obmedzenia EÚ za „nezmyselné“, potvrdil zámer Slovenska napadnúť na Súdnom dvore EÚ rozhodnutie o zákaze dovozu ruského plynu od roku 2027 a zastavenie dodávok ruskej ropy cez ropovod Družba charakterizoval ako „vydieranie a nátlak“ zo strany Ukrajiny. To už nie je iba „kontakt“ — je to poskytovanie dodatočnej politickej legitimity ruskej agende vo vnútri Európskej únie.

Je to jasný príklad FIMI (Foreign Information Manipulation and Interference) v praxi. Európska služba pre vonkajšiu činnosť definuje FIMI ako súbor taktík zahraničnej manipulácie a zasahovania do informačného priestoru a jej najnovšie správy priamo uvádzajú, že hlavným zdrojom takýchto operácií proti EÚ a partnerom zostáva Rusko. FIMI funguje nielen prostredníctvom fejkov a anonymných telegramových kanálov, ale aj cez autoritu veľvyslanectva, cez „kultúrne“ štruktúry, cez obchádzkové siete vplyvu a cez vytváranie ilúzie, že ruská pozícia je „jedným z legitímnych uhlov pohľadu“, a nie nástrojom vojny proti Európe. Presne takúto schému vidno aj tu: diplomatický kanál, energetický príbeh, útok na sankčnú logiku EÚ, delegitimizácia ukrajinskej pozície ako údajného „nátlaku“, paralelné presadzovanie záujmov ruskej infraštruktúry vplyvu na Slovensku. Práve toto všetko spolu nám umožňuje tvrdiť, že Blanárov rozhovor s veľvyslancom RF nie je bežnou diplomatickou prácou, ale prvkom, krokom k rozširovaniu ekosystému ruského vplyvu.

Na tomto pozadí je osobitne znepokojujúci aj stav slobody slova, slobody prejavu a kultúrnej autonómie na samotnom Slovensku. Misia Media Freedom Rapid Response zaznamenala zhoršenie stavu mediálnej slobody v krajine, nárast ovládania médií, šírenie dezinformácií a ohrozenie bezpečnosti novinárov. Európska komisia sa vo svojej kapitole Rule of Law o Slovensku za rok 2025 na tieto zistenia takisto odvoláva a osobitne zdôrazňuje, že mediálna sloboda a mediálny pluralizmus sú kľúčové pre právny štát. V takomto prostredí akékoľvek zbližovanie politického vedenia s ruskými diplomatickými a kvázikultúrnymi štruktúrami predstavuje dvojitú hrozbu: na jednej strane pre informačnú odolnosť štátu, na druhej strane pre schopnosť spoločnosti včas rozpoznávať vonkajší vplyv.

Otázka teda už nespočíva iba v jednotlivých kontaktoch či jednotlivých signáloch. Otázka spočíva v tom, že súčasná moc na Slovensku vedome škodí európskej jednote, bezpečnosti a demokratickej odolnosti vlastného štátu. Ak štátni alebo moci blízki aktéri zároveň normalizujú kontakty s predstaviteľmi ruského režimu, otvárajú priestor pre ruské siete vplyvu a oslabujú prostredie slobody slova, nevyhnutne to vyvoláva širšiu otázku: do akej miery je takáto prax v súlade so základnými princípmi, na ktorých stojí Európska únia — demokraciou, právnym štátom, ľudskými právami a ochranou menšín. Práve tieto princípy EÚ definuje ako jadro kodanských kritérií. Zo záznamu vyplýva, že nejde iba o výmenu replík: zaznamenaný je v ňom aj zámer obnoviť činnosť dvojstrannej medzivládnej komisie pre hospodársku a vedecko-technickú spoluprácu, aktivizovať kontakty v otázkach vojensko-memorálnej tematiky a vyriešiť viacero praktických otázok dôležitých pre ruskú prítomnosť na Slovensku. Už to pôsobí ako systematická reinštitucionalizácia vzťahov so štátom-agresorom.

Dnes je tichá legitimizácia ruského vplyvu — a v prípade ministra Blanára veľmi hlasná — nie „suverénnou pozíciou“ ani „alternatívnym názorom“, ale politickou nezodpovednosťou s priamymi dôsledkami pre bezpečnosť Európy. A každé takéto stretnutie, každé gesto zhovievavosti voči ruskému veľvyslanectvu, každý pokus zakrývať propagandistické nástroje slovami o „kultúre“ či „dialógu“ iba približujú moment, keď otázka zaznie naplno: dopúšťa sa pán Blanár chýb pre vlastnú neprofesionalitu, alebo vedome koná v logike výhodnej pre štát, ktorý zničil trvalý mier v Európe — Rusko?